Alex Barck, zakladajúci člen Jazzanova, o tom, prečo sú DJ-i novými labužníkmi. Rozhovor o ďalekých krajinách, zvláštnych jedlách a unavenom tele.

Berlin-Kreuzberg, Maybachufer. V letnom štvrtkovom večere sa stretávame s Alexom Barckom, vedúcim medzinárodne renomovaného DJ-ského/producentského kolektívu Jazzanova so sídlom v Berlíne, aby sme sa s ním porozprávali o skvelom jedle. A kde inde by to bolo vhodnejšie ako v reštaurácii? Navrhuje, aby sme išli do Life, japonskej reštaurácie, ktorú otvorili len niekoľko týždňov pred naším rozhovorom. Za tú dobu sa už stala niečo ako tip znalca na berlínsku kulinársku scénu. Alex reštauráciu pozná a priatelí sa s majiteľom, takže nehrozí, že sa budeme musieť dnes večer otočiť vo dverách na päte.

Úspešní DJ-i sú na tom dobre, takže jedia v drahých reštauráciách a automaticky sa z nich stanú labužníci, je to tak, Alex?
Táto teória sa na mňa nevzťahuje, pretože sa snažím vyhnúť klientele drahých reštaurácií. Namiesto toho, aby sa rozprávali s osobou, s ktorou večerajú, iba hľadia do svojich tanierov, ako pes fixovaný na loptičku (smiech). Je to viac-menej to, že keď ste DJ, ste stále niekde na cestách po svete a nakoniec sa automaticky snažíte uistiť, že jete dobre. Je to zaťažujúca práca a musíte sa postarať o to, aby ste do seba dostali energiu, ktorú potrebujete.

Kapely tiež trávia veľa času na cestách, nie sú však známi ako gurmáni.
Hm, my DJ-i máme jednu veľkú výhodu – sme sólisti, takže sme lacnejší (smiech). To znamená, že letíme lepšími letmi a bývame v lepších hoteloch a dostaneme viac než bežné zákulisné občerstvenie. V určitom momente DJ-i, a najmä DJ-i na našej scéne, začali zrazu trvať na tom, že chcú jesť v dobrých reštauráciách.

A čo vy, ako ste sa k tomu dostali?  
Som z NDR a vyrástol som vo východnom Berlíne, kde bolo jedlo iba niečo ako druhotný produkt. Účelom bolo iba zasýtiť vás. A keď ste mladý, veľmi si tým nelámete hlavu, hlavné je, aby ste boli sýty. Roky som takto žil, typický starý mládenec. Potom som však stretol moju ženu. Je Francúzska...

...a zvyšok už poznáme.
(Smiech) Jedlo je vo Francúzsku veľmi dôležité a každý sa zdá byť ako chodiaca encyklopédia vín – hneď vedia, čo sa k akému jedlu hodí. Samozrejme, že sa mi to páčilo, ale išlo to iba potiaľ. Aspoň som si to myslel. A zrazu ma začali považovať za vínového fanatika. Imidž mojej ženy sa preniesol na mňa! Pozitívnou vecou na tom bolo, že to vo mne vzbudilo záujem a teraz viem toho viac ako moja žena.

Ak by natáčali film, volal by sa „Alex, odmietavý labužník“.
Nenazval by som sa labužníkom, pretože rád jem doma – moja žena je fantastická kuchárka. Na kultúre stravovania mám vlastne najradšej jej sociálny aspekt, príležitosť stretnúť sa s ľuďmi. Tak sa o jedle naučíte viac.

Takže jesť s inými a hovoriť o jedle je trochu ako prehrabávať sa medzi nahrávkami a debatovať v hudobninách.
Presne tak. Samozrejme, môžete si objednať všetky nahrávky on-line, je to rýchle a jednoduché. Potom sedíte doma so svojimi dvomi tisíckami nahrávok, ktoré sú všetky skvelé, ale s kým sa o nich porozprávate, pre koho ich hráte? S jedlom je to pre mňa to isté. Niečo môže byť naozaj skvelé, ale potom príde čas, kedy si poviete: Radšej by som išiel von a jedol s niekým, s kým mi bude príjemne, kto ocení jedlo a kto má možno na danú vec zaujímavé názory.

Predpokladám, že na svojich cestách takýchto ľudí stretávate často?
Vždy sa nájdu ľudia, ktorí hovoria: si v Španielsku, musíš teda ochutnať také alebo také víno. A keď si v Taliansku, musíš ochutnať toto. Každá dedina má to najlepšie víno, najlepší olivový olej. Takže poviete OK a vyskúšate, pretože rád pracujem s kamarátmi – prehrávam nahrávky pre viac-menej tých istých ľudí už minimálne 20 rokov. Je to japonská vec: pracujete s promotérom a pomôžete im, pretože celé to je o dávaní a braní.

Zdá sa, že máte pre Japonsko slabosť. Dokonca ste aj navrhli, aby sme sa stretli v tejto japonskej reštaurácii.
Tam môžete ísť do akejkoľvek reštaurácie, môže to byť tak trochu putika alebo super moderná reštaurácia a na dvore hrajú nejaký nádherný džezový kus, ktorý by ste radi napísali sami. Pritom sú rovnako zapálení pre jedlo ako aj pre hudbu. Tiež ešte stále dodržiavajú staré tradície – sedíte uprostred fascinujúcej kultúry, v tomto paralelnom svete a podávajú vám fermentované bôby nattó na raňajky a vám prebleskne hlavou myšlienka „Toto by som na večeru nezvládol!“ Je to živé!

Iný kraj, iný mrav – musíte si dávať niekedy pozor? 
Kdekoľvek vo svete idete, ak dodržiavate základné zásady slušného správania a rešpektu, všetko prebehne zvyčajne dobre. Ako DJ máte tiež tendenciu žiť tak trochu v bubline, ste obklopený ľuďmi, ktorí sú ako vy. Musíte vyvinúť úsilie, aby ste odišli od svojho gramofónu. Potom náhle objavíte zaujímavé veci a zistíte, ako v tomto zvláštnom svete veci fungujú. 

V ktorých krajinách máte svoje obľúbené jedlá?
Som tak trochu fanúšik Indonézie a najmä čínskej kuchyne, ktorú tam všade nájdete. Rok som strávil na La Réunion, malom ostrove v Indickom oceáne, kde bolo jedlo veľmi nezvyčajné, ale skutočne dobré. Je to naozaj zmes rôznych vplyvov – francúzskej, indickej, čínskej, africkej, kreolskej a domorodej kuchyne. Je neuveriteľné, ako dokážu všetko zmiešať dokopy v jednej panvici a chutí to jednoducho úžasne. 

Čo je to?
Klobása Rougail – údená klobása pripravená so zvláštnou zmesou korenín. Umreli by ste za ňu! Moja žena sa ju naučila pripravovať, keď sme žili na La Réunion. Keď pozveme ľudí na večeru, žiadajú si toto jedlo. Samozrejme, nemôže tu byť reč o špičkovej kuchyni, je to druh jedla, ktoré sa začína vytrácať. Je to pochopiteľné, pretože ľudia dnes nerobia veľmi namáhavú fyzickú prácu, takže uprednostňujú ľahšie jedlá. 

Keď hovoríme o inej dobe – ste stále tak veľa na cestách ako voľakedy?
Jazzanova začala v polovici deväťdesiatych rokov, takže to bola, prirodzene, šialená doba. Stále som však každý víkend niekde preč. Je to super, pretože rád prehrávam hudbu, som rád v kluboch, komunikujem s ľuďmi prostredníctvom hudby. Musím ale pripustiť, že som teraz vo veku, kedy je cestovanie už trochu únavné. Zajtra, napríklad, musím vstať o šiestej na lietadlo do Slovinska, kde budem hrať, a potom budem pokračovať ďalej do Chorvátska, kde budem poobede hrať na jednom festivale, pričom sa nebudem mať ani kedy vyspať. Za posledných 20 rokov som si vybudoval obrovský deficit spánku – mohli by ste ma postaviť niekam do rohu a v momente by som zaspal. Bohužiaľ vám s týmto nepomôže ani vynikajúce jedlo.

Autor: Nico Cramer
Foto: © PR, © Holger Talinski