Niektorí ľudia sa narodia s nezvyčajnou nadprirodzenou schopnosťou: vnímajú svet oveľa intenzívnejšie ako my ostatní. Synestézia je odborný názov javu, vďaka ktorému ľudia vidia zvuky ako farby.

Vždy, keď Anja Huwe zatúži po mori a námorníkoch, širokom modrom horizonte a vôni čerstvých rýb, kam pôjde? Do New Yorku, samozrejme! „Presne týmto je pre mňa New York: čerstvé ryby! Trblietavé, striebristé, šupinaté ryby. Je z nich cítiť slaná voda, ranné slnko, vietor, stará dlažba a hrkotanie ľadu. A má konzistenciu čerstvých ustríc – jemnú vôňu čerstvého suši, rezancov s homárom a krabmi.“
 
Možno to znie trochu inak oproti vašej poslednej návšteve New Yorku? Môže to byť kvôli tomu, že, na rozdiel od Anji, nie ste synestetik. Táto veselá rodáčka z Hamburgu je jednou z predpokladaných štyroch percent všetkých ľudí, ktorí vnímajú svet oveľa intenzívnejšie a farebnejšie než my ostatní. Je to vďaka určitej vrodenej nadprirodzenej schopnosti. V mozgu synestetika stimulácia jedného zmyslového orgánu mimovoľne spustí stimuláciu ďalšieho zmyslového orgánu, ktorý by inak konal samostatne. Tento jav je známy ako „hyperkonektivita“ a môže mať za následok, že synestetik vníma zvuky ako farby, vidí jedlo ako zvláštne geometrické tvary alebo dokonca miestam pripisuje špecifickú chuť. Ako New York a čerstvá ryba! 

Anja však nemusí cestovať do New Yorku, aby sa prebudili jej zmysly – celý jej život je jeden veľmi zmyslový vnem. „Utorky a číslo päť sú červené, aj slovo ‚tajomstvo‘“, vysvetľuje. „August je žltý a červený. „Trojky sú modré a modrý je aj marec a štvrtky.“ Môj priateľ vonia na zeleno, presne ako číslo 7 a piatky. Soboty a nedele prechádzajú od bielej po žltú, takisto ako aj číslo 24. Párne čísla majú zvyčajne teplý odtieň, nepárne majú tendenciu byť studené“, hovorí umelkyňa z Hamburgu, ako by to bola najsamozrejmejšia vec na svete. Pre ňu to tak naozaj je. Anja Huwe, pre mnohých hudobných fanúšikov známa ako bývalá speváčka post-punkovej priekopníckej kapely z osemdesiatych rokov Xmal Deutschland, nikdy nič iné nepoznala – a keď je niečo pre vás normálne, predpokladáte, že je to normálne pre každého.

„Vždy bolo pre mňa ťažké pamätať si veci“, hovorí Anja. „Preto som často zvykla hovoriť ostatným členom kapely, že by sme mali zahrať tú červenú alebo tú modrú pesničku. Potom sa ma spýtali, čo tým, do paroma, myslím. Mysleli si, že táram nezmysly. Po mnohých červených a modrých skúškach sa nakoniec dočkala pomoci od nečakaného zdroja: „V tom čase sme mali ten istý manažment ako Simple Minds. Oni boli vtedy na vrchole a jedného dňa mi niekto povedal: ‚Ich gitarista má presne to isté!‘“. Anja sa začala teda rozprávať s Charliem Burchillom a prvýkrát zistila, že niekto druhý vníma veci rovnako ako ona. Bola to oslobodzujúca skúsenosť, ktorá ju podporila v tom, aby začala hľadať ďalších ľudí ako ona. 

„Zistila som, že to nie je až také nezvyčajné, ale vlastne dosť bežné“, hovorí Anja. Najnovší výskum tvrdí, že existuje približne 80 typov synestézie, že sa zvyčajne vyvinie počas detstva a je pravdepodobne dedičná. A hoci Anja nevie o ďalších prípadoch vo svojej rodine, nebolo pre ňu veľkým prekvapením, keď jej jeden priateľ umelec povedal, že synestetici bývajú často veľmi tvoriví. Hovorí sa napríklad, že Franz Liszt (1811 – 1886) na jednej skúške požiadal členov orchestra, aby hrali „trochu modrejšie“. Ak by Anja vtedy hrala v Lisztovom orchestri, mohla by si ušetriť zopár nedorozumení. 

Ale ktovie – potom by sa možno nestala maliarkou. To, že počula farby, bola jedna vec, ale hneď ako ich začala dávať na plátno, začala naplno chápať, čo znamená byť synestetikom. „Zistila som, že pre mňa sú hudba a farby napevno prepojené. Bolo to ako objaviť jazyk, ktorým vyjadrujem môj vnútorný hlas. Konečne som mohla vyjadriť to, čo sa odohráva v mojej hlave. Posudzujúc podľa jej malieb je tam toho veľa. Miešajú sa žiariace body a pestrofarebné pixely a vytvárajú fascinujúce, kaleidoskopické štruktúry. Dá sa z nich veľa vyčítať, ale nie je to nutné: „Každý vidí to, čo chce vidieť. Čo ale skutočne vyjadrujú, to je mojím tajomstvom“, hovorí Anja s úsmevom. 

Nie je žiadnym tajomstvom, že Anja miluje kruhy – jej práce pozostávajú výlučne z bodiek rôznych veľkostí a farieb. „Príroda, baktérie, huby, obloha, vesmír – všetko sú bodky“, dodáva. „Pre mňa je to absolútne nekonečno, nekonečné opakovania a tiež pokoj.“ Môže byť vzrušujúce neustále dostávať silnejšie zmyslové podnety ako väčšina ľudí, môže to byť však aj náročné. „Ste naozaj citlivý – a nemyslím to v pozitívnom slova zmysle. Vnímate absolútne všetko“, hovorí Anja. „Pristihnem sa, že sa pozerám dolu, vidím všetky žuvačky na chodníku a rozmýšľam nad tým, koľko ich môže byť. Alebo idem na pláž v Hamburgu a rozmýšľam nad tým, že tie červené okruhliaky sú naozaj hlučné. Vidíte toto, potom tamto, potom zas niečo iné. Je to ako reťaze, ktoré vás stále niekam ťahajú. Musím nájsť nejaký spôsob, ako vypnúť alebo sa z toho úplne zbláznim.“ 

Našťastie Anja nachádza pokoj vo svojich maľbách. Vytvorila si aj ďalšie oporné body v každodennom živote: „Večne triedim veci, presúvam veci a dávam ich späť iným, zvláštnym spôsobom.“ Ide zväčša o podvedomú vec, keď sa Anja snaží vysvetliť niečo na nedávanom príklade: „Mala som nedávno hosťa, ktorý sa pozeral na jednu z mojich malieb na stene a zrazu ukázal na misu s ovocím, ktorá bola pred ním a povedal: „To ovocie v mise má presne tú istú farbu a je úplne rovnako poukladané!“ Anja sa snaží zaviesť nejaký poriadok do zmyslového chaosu, napriek skutočnosti, že už svojou povahou je trochu chaotická, keď naozaj priznáva: „Napriek všetkému tomuto chaosu a zmätku dokážem vytvoriť môj vlastný poriadok.“ Ako superhrdina, ktorý sa musel naučiť ovládať svoje nadprirodzené schopnosti, Anja si teraz môže naplno užívať svoj zvláštny dar: „Milujem skúmať veci: Ako to funguje? Aké je to na pocit? Ako to chutí? Všetok svoj čas vlastne trávim hrou.“

Autor: Nico Cramer
Foto: © Katharina Werle, © Thordis Rueggeberg